Ktorá z nás si túto otázku niekedy nepoložila? Čo ak som od seba odohnala muža, ktorý bol určený pre mňa a už ma nikdy nič lepšie nestretne?… Vraví sa že ten čo k tebe patrí sa nakoniec vráti, no nie vždy všetko končí ako v americkom filme.
Každá konverzácia s kamarátkami vždy skončí pri chlapoch a vzťahoch, no vždy sú to tie najlepšie večery, a je to skvelý pocit keď vieme, že prežívame niečo podobné. Vždy sa čudujem čo žena dokáže spraviť kvôli láske, niekedy si poviem že by som niečo také nikdy nedokázala, no nakoniec spravím ešte niečo neuveriteľnejšie.
A teraz k pointe. Prechádzam si dosť zvláštnym životným obdobím, hľadám samu seba a môžem povedať, že nie celkom úspešne. Dennodenne si kladiem tú istú otázku: Prestanem na neho niekedy myslieť?
Prešla som si trojročným vzťahom. Určite bolo naivné myslieť si že by to trvalo navždy, veď som mala 15 keď to celé začalo. Ale ak niekoho ľúbime nepripúšťame si inú možnosť k telu, pretože ON je jednoducho vládcom nášho vesmíru. No všetko pekné niekedy končí (česť výnimkám).
Po troch krásnych rokoch vzťahu ktorý nikdy nebol celkom ideálny s chlapom, ktorý sa nesprával ako ukážkový, ale bol môj a s ním som sa cítila kompletná prišla tá krutá veta, ktorá zasiahne každého čo úprimne a zo srdca miluje: Už ťa neľúbim. V tej chvíli sa mi zrútil celý svet. Áno, veľa krát mi ublížil ale toto bola nečakaná rana pod pás a môžete si vravieť čo chcete ale ani dolámané končatiny nebolia viac ako zlomené srdce…
Prvé dni som nejedla nič a žila som len na vode, ale potom prišli prvé skúšky na vysokej škole, všetko vychádzalo podľa predstáv a mala som okolo seba ľudí, ktorí pri mne stáli a podporovali ma a to mi dodalo vnútornú silu ísť ďalej. Myslela som si, že už som z najhoršieho vonku. Veď ako sa vraví: ,,Zíde z očí, zíde z mysle.“
Žiadny kontakt, žiadne ,, Ako sa máš? Ako ti dopadli skúšky?“ po troch rokoch spoločného prežívania každého úspechu aj neúspechu NEZÁUJEM.
Po troch mesiacoch sme na seba narazili v meste. Aj alkohol zohral svoju úlohu, stačil jeden pohľad do očí a bolo to tam tie motýliky v žalúdku, ktoré som tak dlho necítila, ktoré sa pri inom niekde zatúlali a chýbala mi ich prítomnosť. Takto sa to vlieklo ešte pár mesiacov. Ale žiadny vzťah, len novodobý trend ,,priateľ s výhodami.“ No ako niečo také môže fungovať s niekým s kým ste niekedy kráčali ruka v ruke a prežívali s ním všetky radosti života? Jemu to očividne vyhovovalo, no ja som si pripadala ako obyčajná handra. V jednej chvíli som si povedala dosť už stačilo, je to predsa pod moju úroveň a jeho to očividne ani netrápilo.
A v tej chvíli prišiel niekto iný (teda on tu bol stále pre mňa), niekto kto ma vždy dokázal rozveseliť a písať si so mnou dlhé hodiny na facebooku. Niekto, kto si ma naozaj váži a cítim, že ma má rád a niekde sa tam zatúlajú aj už spomínane motýliky, niekto kto ma má rád takú aká som a s kým mi je dobre, úplný opak toho čo som prežívala pred tým. Zavrela som jednu kapitolu a začala druhá. Sama neviem čo to prinesie, jediné čo viem je to , že to nie je také chorobné zaľúbenie ako predtým, už nevidím svet cez ružové okuliare.
Ale povie mi niekto, že prečo stačí dvojsekundový pohľad na NEHO a v hlave sa vybavia všetky pekné spomienky, ktoré ste spolu zažili, každý jeho pohľad a zabudnete na všetko zlé, na všetko čím vám tak veľmi ublíži? Je to len zo zvyku? Alebo je to pocit ktorý si sama vyvolávam v hlave? Alebo je možné že on je pre mňa stvorený a nikdy nebudem šťastná s nikým iným?
No on je ten kto ma nechal ísť vlastnou cestou, možno si raz uvedomí, že spravil chybu ale už bude neskoro. Alebo sa niekedy naše cesty znova spoja… Prečo majú ženy tú ohromnú schopnosť sa takto psychicky týrať?